Scéna.cz 

* Čím zvyknete vítať návštevníkov vo svojom divadle? Máte nejakú svoju hymnu alebo zvučku, ktorá zaznie pred prestavením? Gabika

Mila Gabika, dakujem za otazku. Ano, v našom divadle sme si zvykli vitat našich návštevníkov dvomi sposobmi - jedným pre radosť oči, druhým pre radosť uší / dalším by malo by predstavenie.../ Pre oči tým, že naši zamestnanci, prevádzka alebo aj herci, ktorí nehrajú sú oblečení do divadelných kostýmov a tak zrazu nás divák vstupuje do iného sveta ako tam vonku. A ten sposob pre uši, sú jednak CD, ktore znejú v divadle a jednak pekna zvučka, ktorú sme nahrali a ktorá upozornuje divákov, aby vošli do sály. Na konci predstavenia znie podakovanie za to, že divaci prisli, tak trochu aj preto, lebo dúfame, že sa k nám radi vrátia.

* Pekné popolunie. Pani Škripková, sme radi, že ste prijali naše pozvanie na tento rozhovor, pretože, ak sa nemýlim, ste prvým dramaturgom, ktorý si s nami sadá k počítaču. To si samozrejme dovoľujeme využiť a opýtať sa vás, prečo ste sa kedysi rozhodli venovať sa štúdiu televíznej a divadelnej dramaturgii? Redakcia

Pekné popoludnie aj Vám. Moje rozhodnutie? Také vážne, zrejme, lebo sa jedná o celý život, nebolo programové ani cielené. Bola to náhoda, často sa o nej - o náhode - vraví, že rozhoduje o živote, o mnohých veciach...v mojom prípade to bolo presne tak. Rozhodla náhoda. Na podnet pani profesorky slovenčiny Evy Glorikovej som išla na prijímačky na VŠMU v Blave. Tá škola bola pre mňa niečo nedostupné a veľmi záhadné. Talentové skúšky som spravila a nečakane ma prijali. Ťažko povedať, čo rozhodlo, či to, že som bola "zástupca vidieka", a vtedy boli kvóty na všetko...alebo proste, šťastie je nevyspytateľné...vzali ma. V tom čase sa nedalo ísť na dve školy naraz a keďže na VŠMU boli skúšky prvé, rozhodlo to. Takže...už je to zverejnené, náhoda rozhodla a decko z Banskej Bystrice sa nestačilo čudovať, keď prišlo do prostredia VŠMU...

* Venoval sa niekto pred vami vo vašej rodine bábkovému divadlu? Mirka, PO

Nie. V rodine sme to rozhodne nemali. Ale v príbuzenských súradniciach by sme mohli nájsť známu hereckú rodinu Horváthovocov z Marina, p. Emila Horvátha st., i ml., ten starší bol brat mojho starkého. Ibaže...prakticky sme nemali kontakty, ani nemáme. Je to len kdesi medzi "nami".

* Zaskakovali ste niekedy za hercov na javisku?

Priamo za hercov - ak myslíte hrať rolu, postavu, nie. Mala som však česť - skúsenosti s podávaním rekvizít a bábok, takže som si prežila "herecké" trémy a samozrejme, keď som najviac nechcela, tak som to skazila...vďaka tomu som pochopila, aký ohromný mechanizmus je divadelné predstavenie, a aj zdvihnutie opony má ohromný význam, položenie šálky na miesto...to ma naučilo, počúvať tomu, čo je za scénou...a oceniť dobrých pomocníkov, javiskovú techniku, všetkých, čo vedia robiť svoju prácu.

* Jak se nachá za život napsat tolik vlastních her a dramatizací - nepsala jste náhodou už v minulém životě? Jana

Smutná otázka. Mám pocit, že som nič poriadne nenapísala. Dramatizácie v divadle sú iného druhu ako skutočná povodná literatúra. Divadlo je tímová práca a veľa, ak nie väčšinu z toho, čo som napísala je spojené s ambíciami tímu v ktorom som posobila, p. Marián Pecko/režisér/, p. Ján Zavarský/scénograf/, Robert Mankovecký/muzikant/ nie je to ako písať román...scenár je vecou tímu, i keď neupiera autorské ambície. Vo veľkej miere je to v súčasných podmienkach záležitosť tohto tímu a režiséra, ktorý chce s vami spolupracovať a spolieha sa na vaše autorstvo. Mnoho vecí vzniklo práve - alebo len - vďaka tejto dovere. Keď je človek - autor sám, bojuje sám a je to určite ťažšie. Keby som mala tú možnosť písať aj v minulom živote, pani Jana, dúfam, že to bolo aspoň po anglicky...

* Zdravím z Brna, hovoříte o znělce pro diváky - co upozornění na vypnutí mobilu? Petr

Máme to napísané, nehovoríme to.

* Väčšinu dňa žijete vo svete rozprávok. Nedeprimuje vás potom to zvyšné stretávanie s bežnou realitou? Hana

Moje znamenie - strelec - mi vraj nedovoľuje byť pesismistkou.

* V divadle pôsobíte v dvoch funkciách – ste dramaturgička a zároveň riaditeľka. Má to nejaké výhody? ed

Áno. I keď lepšie by to vedeli posúdiť iní... Z mojho pohľadu je to výhodné preto, lebo ako dramaturgička som "pričuchla" k divadlu, jeho manieram, poznám prácu v zákulisí a čo treba k tomu, aby vznikla inscenácia. To veľmi dobre využijem ako riaditeľka. Myslím,možno skor dúfam, že som partnerom aj pre druhých tvorcov, lebo chápem a sama prekonávam problémy ako oni, keď nie som v pzícii riaditeľky. Možno viem aj skor odlíšiť, kto "trepe" a nemá "šajnu" o divadelnej práci...je dobre, keď človek nie je len úradník. Okrem toho mi to dáva pocit väčšej istoty, stále nebudem riaditeľka...vlastne nikdy som ňou programovo nechcela byť. Možno preto, lebo riaditelia boli väčšinou chápaní ako tí, ktorí robia problémy "normálnym" ľuďom...Takže, má to výhody. A dúfam, že nielen pre mňa osobne. Je to vždy o dovere a zodpovednosti. Ale to je jasné pri každej profesii a povolaní. Skusiť byť človek na správnom mieste. Veľa razy je to inak - poznáte to - správny človek na nesprávnom mieste. Nesprávny na správnom...

* Kedysi ste boli za to, aby sa Krajské bábkové divadlo premenovalo na Bábkové divadlo na Rázcestí. Ten názov ste volili na základe vlastných skúseností? Koľko rázcestí ste napríklad prekonali po skončení vysokej školy na ceste z Bratislavy do Bystrice? F. P.

Rozhodnutie premenovať divadlo - bolo rozhodnutím umeleckénás všetkých - umeleckého súboru a režiséra Mariána Pecka. V tom čase, v 90-tych rokoch sme cítili a uvedomovali si, že bábkové divadlo je iné...mení sa a vlastne, ako veľmi zaujímavý divadelný žáner dovoľuje, otvára cestu pre veľmi inšpiratívne veci...pre syntézu bábky, pohybu, hudby...preto to rázcestie. Pre nás to znamenalo vtedy, a i teraz, otvorenie ciest pre rôzne divadelné žánre, použitie bábky ako znaku...proste možnosti na nové hľadanie. Koľko rázcestí osobných som prekonala? Budem otvorená, neviem...možno ani jedno, a mysliac si, že idem niekde po novom, točím sa v kruhu...to je ťažké. Minimálne dve, keďže som sa dvakrát vydala, dvakrát sa stala mamou, a ďaľie, keď mi odišli-umreli moji blízki...neviem,možno stojím len na jednej a tej istej križovatke. Budem počítať.

* Na základe pohľadu do vášho životopisu si dovoľujem odhadovať, že vašou najobľúbenejšou rozprávkou je Červená čiapočka. Ak sa nemýlim, viete mi povedať prečo? Denisa, Košice

Mám ju rada. Ale nie je najobľúbenejšia. I keď v našom divadle sa mimoriadne podarila zinscenovať mojim kolegom, p. režisérovi M. Peckovi a scénografovi J. Zavarskému, dostala aj ocenenia na festivaloch v Čechách, Poľsku...a deti, ktoré chodia na predstavenie sa bavia na scéne, keď stará mama-vlk...kríči...šup do bruška, ty moja haluška...Ľubim všetky rozprávky. Stále.

* Zaujíma sa bulvár aj o život v takom bábkovom divadle ako je vaše? Aké “pikošky” sa vám zvyknú prihodiť? Jozef z Piešťan

Zaujímal sa, počas štrajkov divadelníkov v r. 98, keď sme sa pripojili k štrajku proti nezmyselnej Hudecovskej reforme kultúry. Vtedy sme boli zaujímaví...niekedy ich zaujmeme práve naším festivalom, ktorý je medzinárodný - Bábkarská Bystrica, pretože je to obrovská akcia, pre štyri stredoeurópske krajiny a pozvaných hostí z celého sveta a tam sa nájdu zaujímavé typy klaunov, zvláštnych extrémov...to sa hodí. Takže každé dva roky...vtedy je festival. Ináč, sme asi malé ryby...Myslím, že to v poriadku. Tak to v bulvári chodí. Stále je tu možnosť, že naša pekná herečka si vezme skvelého slovenského hokejistu, Bystrica je známa mladými talentami, a budeme mať publicitu...o akej sme nesnívali...A po problémoch s peniazmi...

* Můžete prozradit, jestli pro zlepšení fantazie potřebujete ohnivou vodu, řečenou indiánskou terminologií... Karel

Milý pan Karel, v našom divadle často režíroval skvelý pán režisér Karel Brožek. Často na neho spomíname, mal dar rozprávať a čarovať so slovami, moje stretnutie s ním však bolo prozaické, mladá dramturgička a režisér, ktorý si pred predstavením dáva vodku...tak to ako, pán režisér? Nestačil sa čudovať, ani ja. Bol to šok. Dnes sa na to pozerám toňrochu inak. Pravda je, že mám rada víno, ale tiež, že alkohol ma vyčerpáva a písať spolu s ním sa mí nedá. Hemingway to vedel. Ale bol chlap....

* Ako hodnotíte prácu študentov a absolventov Akadémie umení v Banskej Bystrici? Ako sa vám s nimi spolupracuje? Pociťujete nejaký rozdiel medzi nimi a absolventmi iných divadelných škôl?

Študenti tejto školy...sú milí a veľmi snaživí. Majú jeden veľký hendikap, za ktorý nemôžu, doplácajú na to, kto ich učí a čo ich naučí. Veľmi sa niekedy práve preto trápia a cítiť to v ich práci. Nie sú iní...sú ako ostatní mladí a mabiciózni ľudia...ibaže aj to platí, že príklady tiahnu a mať skvelých učiteľov sa oplatí.

* Čo vám dáva práca v tandeme s režisérom Peckom? Kto v ňom viac dominuje? /tan/

Režisér Pecko ma naučil veľmi veľa. Naučil ma chápať divadlo ako svätú vec, zázrak, ktorý sa deje priamo pred očami. A naučil ma, že treba ostať samým sebouˇ...i keď je to ťažké v takom partnerstve. A naučil ma tiež, že veci treba meniť a v istej chvíli niet inej možnosti ako ísť vlastnou cestou. Mám rada jeho prácu a dúfam, že raz bude mať rád aj on moje réžie a moje videnie sveta.

* Máte svoj divadelný sen ? g.v.

Áno, mám. Viac projektov pre deti, ktoré to potrebujú, z Detského krízového centra. A tiež - možno vytvorenie skupiny skvelých, zaujímavých žien - ktoré budú vedieť hrať o živote a bolesti, a radosti, ktorá nás stretáva na ceste s mužmi.

* Červená čiapočka, Šípkova Ruženka, Perníková chalúpka – to som si v rýchlosti spomenul aspoň na niekoľko rozprávok, ktoré ste buď adaptovali pre viaceré divadlá alebo na ich základe napísali nové bábkové hry. Sú pre vás tieto klasické rozprávkové príbehy inšpiratívnejšie ako súčasnosť, v ktorej deti žijú? Peter z Bratislavy

Klasické príbehy sú preto klasické, lebo v nich je niečo trvalé, čo platí aj pre nás, niečo mimo času. Dnešné deti žijú určite zaujímavo pre nich samé...je to ich čas, detský a vymedzený, stane sa inšpriáciou pre ne samotné...V každom prípade platí, že všetko môže byť inšpiratívne..závisí od okolností a od toho, kto to vidí...teším sa na tvorbu našich detí.

* Ako si získavate záujem dnešných detí, pre ktoré sú pred knihami a umením prvoradé počítače a televízia? rodič

Deti neprichádzajú do divadla samy. Rozhodujú o tom rodičia alebo učitelia. Teda, najprv treba získať ich, aby pochopili, že to má pre dieťa veľký význam. že je to o duši a srdiečku. Robíme, čo sa dá, aby rodičia prišli. Niekedy sa to darí, a inokedy nie. Divadlo je vecou tradície, vzdelania a chuti myslieť -žiť inak.

* Pekné popoludnie. Pani Škripková, som stálym návštevníkom nitrianskeho divadla, pre ktoré ste ako dramaturgička pripravili niekoľko titulov. Doteraz mi však behajú po chrbe zimomriavky, keď si spomeniem na Plánku. Museli ste režiséra Pecka dlho nahovárať na inscenovanie tejto predlohy? Robo, Nitra – Krškany

Pekné popoludnie. Ďakujem za otázku. Ani nie, pán Pecko má slabosť na ženy v dramatických dielach. Myslí si, že im viac rozumie ako v živote a darí sa mu o tom krásne divadelne rozprávať.

* Mám dojem, že za najohrozenejšie skupiny v dnešnom svete považujete deti a ženy. Aspoň práve týmto dvom skupinám dávate na javisku BDNR oveľa väčší priestor ako mužom. Preto sa pýtam, čo by ste povedali napríklad na trilógiu o mužoch. Vznikne? Dalo

Je mi ľúto, mojím pričinením asi nie. Myslím, že páni - muži majú veľký priestor všade, pozrite sa len na našu vládu...a divadlo si má všímať tých slabších a tých, ktorí majú menej výhod...divadlo je pre mňa ušľachitlá záležitosť. Ale teším sa, že prídete na naše predstavenie o ženách.

* Predvčerom sa odovzdávali Ceny Dominika Tatarku. Vy ste svojho času uvádzali projekt o živote a diele tohto spisovateľa. Prečo? Bol vám zo všetkých ostatných spisovateľov najbližší?

Áno, i keď sme ho nepoznali osobne, čo nám je ľúto. Absolvovali sme veľa rozhovorov o ňom, i s pánom Martinom Šimečkom a jeho emocionálna "živočíšnosť" nás očarila. Jeho otvorenosť a úprimnosť. Charakterný postoj, láska k jazyku...Domninik bol naša láska dlho. Kiež by sme mali i my toľko sily ako on.

* Žije vo vile Dominika nejaký dobrý škriatok? Miluška

Neviem, lebo duchovia sa skrývajú. Ale verím tomu, keď sa maša divadelná vila volá Dom dobrých duchov. Hádam sa našiel aspoň jeden, čo stráži pokoj tohto miesta. Ináč, naozaj tomu verím, pretože naše divadlo sa nachádza medzi krajským súdom a vyšetrovacou väzbou...teda, v tomto čudnom napätom priestore musí pôsobiť divadlo, aby vyvažovalo, či vyžarovalo inú energiu...

* Minulý rok ste boli na študijnom pobyte v USA. Koľko bábkových divadiel ste tam navštívili?

Celkom som videla si 28 rôznych divadelných skupín a divadiel, z toho 10 čiste bábkových.

* U nás, na rozdiel napríklad od Poľska, sa zakorenil názor, že bábkové divadlo je najmä pre deti. Budete ho hrávať aj pre dospelých? Heńo

Tento názor je trvalým dedičstvom socializmu, kedy bábkovému divadlu boli vymedzené tieto hranice. Súvisí to samozrejme aj s iným pozadím, historickým, bábkového divadla...ale to je na dlhšie. Snažili sme sa o to, a budeme sa snažiť naďalej. Presvedčiť divákov, že bábkové divadlo je zážitok pre všetkých.

* Blížia sa prázdniny. Pre mnohých rodičov je to pohroma. Pomôžete im nejako? Ostane v tomto čase vaše divadlo otvorené? Helena

Chápem, ale divadlo ako všetky ostatné divadlá má divadelné prázdniny. Uvedmomujeme si to však, a možno tohto roku sa pokúsime zmeniť aspoň jednu vec, preniesť interaktívnu výstavu z Bibiany v Bratislave k nám do divadla, aby sa deti aj cez prázdniny mohli trochu pobaviť a inšpirovať.

* Aké je slovenské bábkarstvo v porovnaní s americkým?

Je to veľký rozdiel, v chápaní a v striktnom delení vekových kategórií. Pre deti sa hrá len farebné, veselé divadielko, väčšinou so zakrytým vodením, tj. bez toho aby bolo vidieť herca. Veľkú obľubu tam majú medvedíci a plyšové hračky. Hry pre deti musia byť na naše pomery"šialene" zrozumiteľné, nijaké vybočenie z hraníci toho, čo je zaužívané v predstavách publika. Súvisí to s komerciou v americkej TV a tiež s tým,že divadlá respektujú tých, ktorí sú ich donormi, pretože žijú z darov - občianskych príspevkov - peňazí publika. Divadlo pre dospelých je iné. Náročné a z európskeho hľadiska - veľmi zaujímavé a hľadajúce.Tam je možné všetko. A ešte niečo, bábkové divadlo nie je vnímané tak pejoratívne v Amerike ako u nás.

* Prečo ste začali niektoré rozprávky označovať slovom “miniatúra”? Je to niečo maličké, nepatrné...?

Máte pravdu, súvisí to s hrou s rekvizitou, so snahami vidieť ako sa bežné veci - doslova predmety - stávajú iným...proste s radosťou s animáciou a oživovaním neživého na živé.

* Všimla som si, že v ostatných inscenáciách hráte s rôznymi druhmi bábok. Postrehli to už aj najmenší diváci? Aké sú na to odozvy? Jana, Kremnica

Myslím, že nie. Deti potrebujú dospelého na vysvetlenie istých skutočností v divadle. Aj keď to však nevedia, vedia cítiť a v podstate nemajú problémy prijať akúkoľvek štylizáciu, druh bábok alebo spôsob divadla. Predsudok, že niečo nie je vhodné pre deti...lebo tomu nerozumejú, je len v nás, v dospelých.

* Čo robí papagáj Alex v čase, keď nikoho niet vo vile? Nebojí sa? Sonička

Papapáj Alex má v Teatriu kamaráta, králika Pepeho Romana, ktorého divadlo, režisér M. Pecko dostal od kolegýň z Hradca Králové. Žije si s ním a rozprávajú sa spolu rečou, ktorej my nerozumieme. A to je dobre.

* Máte nejakého zberateľského koníčka, ktorý súvisí s bábkovým divadlom?

Nie, nemám.

* Vážená pani Škripková, ďakujeme, že ste si na dnešné stretnutie našli čas. Apropo ako sa vám páčilo? Čím by ste ho uzavreli? redakcia

Ďakujem všetkým mladým ľuďom, dámam a pánom za čas, záujem o tento rozhovor. Želám všetkým i redakcii, aby ste vykročili správnou cestou z rázcestia,ak sa na ňom ocitnete. V každom prípade si želám, aby ste našli cestu do Bábkového divadla na Rázcestí, kde na vás čakáme a tešíme sa na nekonečné pokračovanie príbehu divadla a divákov. Sme tu pre vás - a kým budeme môcť a kým sa bude dať - budeme hrávať pre vás a vaše deti. Veľa šťastia.